✍ Retrospektívne za Korunou Oravy

Koruna Oravy- jeden veľmi pekný výživný projektík z dielne domácich horalov zameraný na prechod 5 „hlavných vrcholov“ Oravy.  72km s viac ako 5 000m prevýšením. Výhľady z Minčola (1394m. n. m.), Veľkého Rozsutca (1609 m.n.m.), Stohu (1608 m.n.m.) , Šípa (1170 m.n.m.), Veľkého Choča (1608 m.n.m.) a nakoniec, ak sa Vám chce, aj z Vyšnokubínskych skaliek.

www.korunaoravy.sk

V hlave som ho už mala asi dva roky. Prvé snívanie o tom, že by bolo super ísť to. Vlani už aj snaha o nájdenie parťáka/čky. Pri snahe to však končilo. V podstate sa to za celý rok nikam nedokázalo pohnúť. Človek sa trochu bál, že je to aj nad jeho možnosti. Ale sny si treba plniť a na začiatku roka padol záväzok, že tento rok ju pokorím.  Keďže sa predsavzatie sťahovalo aj na nejaké iné behy snažila som sa o nejaký ten „poctivejší“ tréning.

Zoznam sa postupne krátil a ostávala už len Tatranská šelma Vertical a Koruna Oravy. Nakoniec sa tento rok našiel aj parťák- Luky, s ktorým sme sa symbolicky zoznámili pri jeho vlaňajšom prechode samotnej Koruny. Po roku sme sa pozdravili na MF, prehodili pár pekných slov, rozlúčila som sa, že mu teda prajem úspešné dokončenie MF100 a ja si idem po zvládnutí MF50 pekne skočiť do Šútova (samozrejme všetko v škodoradostnom duchu :P).

Potom facebookovačky, že teda kedy to už konečne ideme. Luky bol pevne odhodlaný pokoriť ju cez víkend 23.7.2016. Ja som zo začiatku hrala dôležitú, že už ani neviem z akého dôvodu nejdem a že si to pôjdem na jeseň. No jasné, že mi to nedalo a na druhý deň som mu písala, že teda pôjdem s ním, ale pôjdeme originál trasu (nie tam jeho vymýšľačky a menšie zmeny). Luky asi rád, že teda nemusí ísť sám, na moje sebecké podmienky pristúpil a už sme sa mohli ďalej vytešovať, že sa pôjde na výlet.

Výlet začínal skvelo. Ešte v piatok večer som si nemala poriadne čo obuť. Problém sa nejako vyriešil a išlo sa v speedcrossoch. Lukáša oblial studený pot, keď som ho o tom informovala, nakoľko mal nie práve príjemné spomienky na môj zostup v nich z Rakúskeho PreinerWandu. Zvládneme.

Ráno budík na pól tretiu mi bol celkom naprd lebo už o pól druhej som vypisovala Lukymu, či teda už náhodou nevstal a nemôžeme ísť skorej. Prd skorej, on ešte dokonca aj meškal. Ale šak čo, času máme koľko chceme. Nakoniec teda zahajujeme štart o 3:32 ráno (asi sme mali počkať do 3:33 teraz by to vypadalo krajšie). Na námestí v Kubíne to ešte žilo, a väčšina ľudí tak išla smerom domov prípadne na kapurkový, nie túlačky po horách.  

Prvé driapeme Trniny. Akurát sa postupne začína brieždiť. Sem tam nejaký poľovník tváriaci sa ako strom a vy už len čakáte, či teda strelí alebo nie. Dnes sme mali šťastie (o pár hodín si to už asi Luky nevravel), nechal nás žiť. A tak si pobehujeme svetom a zrazu sa ocitáme na vrchu Kubínskej hole. Časovačka takmer ideálna (chýbali nám asi 2 minútky) a užívame si zobúdzajúce sa slnko. Dnes to bude pekný deň. Už en 4 vrcholy a máme to. Samozrejme prvý pohľad na Choč.

Na zbeh z Minčola do Zázrivej som sa osobne veľmi tešila. Beh lesom na jedničku. Luky spomína na posledné prechody a to, ako veľmi dlhé to bude. Nebolo. Ani nevieme ako a už sedíme v Zázrivej pred krčmou (na počudovanie bola zavretá) a ešte ani len ten obchod nestihli otvoriť. Vyjedáme teda niečo z vlastných zásob a pučíme ďalej smer Rozsutec. Tu od Príslop nad Bielou vedie jeden veľmi ale že veľmi výživný stupák (hádam výživnejší ako Drapáč na Choč). Ale bol super. Dnes sa výškové metre naberajú s radosťou. Keď sa to trochu vyrovná dopĺňame jedlo, lebo mne osobne dnes výnimočne dobre troví. A ide sa ďalej. Zrazu sme na Medzirozsutcí. Odtiaľto známi výšľap na Rozsutec. Slnko sa už zobudilo a dáva to pociťovať. Vody v batohu je pomenej. Pevne veríme, že prameň na Medziholí dnes nevypli, lebo ak budeme mať ísť na tom zbytku vody čo máme do Kraľovian tak sme pekne v .... keli. Nič to, kráčame ďalej. Stúpanie na Rozsutec. Rozsutec. Už len 3 vrcholy a máme to. Samozrejme vidíme Choč.

Zídenie dole z Rozsutca- tu hádam ani pokus o beh už nie je možný. V hlave mi bežia spomienky na MF50. Hľadáme vodu. Neboli sme nútení využívať žiadne metódy prastarých otcov na jej vypátranie. Stačilo ísť kúsok po značke a pozerať vpravo. Tečie. Paráda. Dopĺňame zásoby a s radosťou môžeme pučiť ďalej. Lebo nie je nič lepšie ako sa môcť v polke Stohu z chuti napiť a nemusieť prepočítavať koľko glgov si môžem dopriať na 100výškových metrov.

Z výstupu na Stoh som mala hádam najväčšie obavy. Nekonečný oblúk, stúpanie od jedného tyčového značenia k druhému. To všetko bez konca kraja. Nič príjemné ale začínam si na ten Stoh celkom zvykať, nepredstavuje už pre mňa ani traumu z detstva a dá sa aj nakoniec celkom rýchlo zmáknuť. Hore je krásne. Samozrejme si neodpustíme neodfotiť všetky tie pohľady, ktoré už máme nafotené toľko krát, koľko sme tam boli. Jednoducho si to aj tak vždy odfotíte. Už len 2 vrcholy a máme to. Samozrejme vidíme Choč (tu sa z toho ešte celkom tešíme).

Čaká nás zostup do Kraľovian a zároveň strata všetkých výškových, ktoré sme dnes už stihli nastúpať. Ako práve príjemná cesta to nebola a paličkami by sme tiež neopovrhli, keby niekto ponúkne. Pasieme sa trošku na čučoriedkach. Tento chodník nie je príliš chodený, čo na ňom aj poznať. Škaredý tiež nie je, ale v hlave mám jasno a pokiaľ nebudem niekedy v budúcnosti nejakými magickými silami nútená ísť tadiaľ nahor, budem sa mu vyhýbať. Toto presvedčenie sa mi potvrdzujeme každým krokom, ktorým sme bližšie k dedine. Na konci ešte parádny „tobogán“, kde si môžete ísť trénovať techniku zbehov, ak veľmi chcete. 

Sme nad Kraľovanmi. Slniečko sa nešetrí a dnes máme letný deň ako vyšitý. Rovno to mierime do miestnej reštiky. Nie práve čistý a nie práve voňavý sadáme za stôl. Asi z nás nie sú nadšení, ale nakoniec nás obslúžili. Nejako extra sa dokopy nepotrebujem dávať. Dnes to jednoducho šľape. Luky je na tom kúsok horšie, sťažuje sa na svalovicu. Alebo teda iba konštatuje, že sa mu zrovna najlepšie nejde. Ale trpí a nijako nedáva najavo, že je to horšie ako to vypadá.

Chvíľku pauzu a posilnení mierime smer Šíp- asi sme v nejakej katarzii alebo veľmi nadšení z toho, že za  8:30 hod máme za sebou už 40km a nastúpaných cez 2800m+, pretože kúsok za železničným mostom zisťujeme, že sme si nenabrali vodu...

Blbci. Doslova. O pól jednej sa driapete na Šíp asi tak s 3 decami vody. Blbci. Osobne som sa na Šíp pôvodne tešila, keďže je to „domáci“ kopec- viac ako ostatné, ale po tomto zistení ma nadšenie prešlo. Keď sa tak pri 30°C celzia nemôžete z chuti napiť a musíte šľapať,  je to v celku namáhavé. Prepočty, koľko krát si môžem omočiť jazyk, kým sa dostaneme k nejakej vode- ktorá bude až v Žaškove... No nejako bojujeme. Na to, že Luky fňuká niečo o svalovici driape riadne a stráca sa mi po troške z dohľadu. Asi to chcel mal čím skorej za sebou. Zatnuté zuby a za chvíľu sme na Zadnom Šípe. Tam už čaká s redbullom. Nikdy, naozaj nikdy som nepila redbull- v tú chvíľu to bola najlepšia vec na svete.

Druhá najlepšia vec na Zadnom Šípe bola, že som vedela, čo nás už len čaká, aby sme sa dostali do dediny. Prebeh kúskom hrebeňa a zbeh do dediny- to bude rýchlovka, to mám nabehané tunák. Predtým ako sa do toho púšťame však ešte volám sestričke a zabezpečujem si dva litre džúsu a 10 litrov čistej vody. (keď sa ma piatok pýtala, či mi môže zavolať, tak nie, že nech ma neotravuje.... ale sobotu som ju už veru sama otravovala :D). Zbeh sme zmákli a už sme na zastávke. Veronika nechápavo kladie otázku, ako chcem niesť so sebou 10l vody... Keď si 5l lejem na hlavu na schladenie, tak sa už len smeje.

Dopĺňame tekutiny- džús, pivo, čistá voda,... Všetko. Lukyho nohy bolia. Ale dobojujeme to. Veď už len ten Choč... A aj keď som to mala teraz tak 1km domov, vôbec ma to tam neťahalo. Zo Žaškova po Dubovú to je peklo. Ideme lúkami na parádnom úpeku. Ale ideme. 

Potom za odmenu sedíme v Dubovej v krčme. Kofola a pivo. Po pive Luky na chvíľu zabúda na bolesť a ide sa mu lepšie (ešte, že mu veľa netreba vypiť :P). Pri prístrešku nad Dubovou stretáme chalana. Je pol 6. Trošku počudovane na nás kuká, že či len teraz ako ideme hore. Kukáme, že žiadne len teraz“ ale „konečne“. Nechápavo sa teda pýta, že odkiaľ ideme. Začali sme mu vysvetľovať. Pozerá ešte nechápavajšie... Zmäteného ho nechávame tam a ideme vybúšiť posledný kopec. Uf. Dlho mi Choč nedal tak zabrať (z Dubovej). Každých 20m som mala chuť zastaviť. V hlave som si teda dávala checkpointy, kde budem môcť najbližšie zastať a napiť sa. Nejako to dupeme. Pod stupákom na Poľanu po dlhom tichu volám domov. Je pred pól siedmou naši pôjdu z roboty, čiže mi ešte stíhajú nakúpiť melón a pomaranče, že by ma čakali doma za odmenu, keď dôjdem... (vraj keď ocino počul, že či idú teraz domov, tak prvá vec čo ho napadla, že chcem, aby po mňa dade prišiel, že to balím... Aj keď v tej chvíli to tak so mnou vypadalo).  Vybavené, môžeme pučiť ďalej.

Nejak sa vykmácame na vrchol. Luky šťastný, chce zdieľať svoje šťastie, ale ja mám toho akosi v tejto chvíli dosť. Radšej sa nepribližuje, asi sa bojí, že ho z vrchu zhodím. Pouhé skonštátovaní: „Choč“ 

Dvíhame kotvy a ideme už len dole. Ožívam. Začala som prepočítavať. Je tam šanca, že to stihneme do 18hodín. Luky z tohto zistenia nadšený nie je. Ale uteká vpred a „užíva“ si posledný zbeh dole drapáčom. Ja ho dobieham po dním, zmordovaného vyvaleného v tráve, nasratého (!), že má toho dosť  a že to sere. Nejak ho dvíham, že nech neblbne, že už len kúsok, že to dáme. Ide. S tým, že nemá ani v päte tadiaľto utekať. Mňa svrbia nôžky ale snažím sa kontrolovať, že teda keď nebežíme, tak nebežíme. Nebežím, ale nohy ma nesú s ľahkosťou a preraďujem na rýchlejšiu chôdzu (alebo to Luky bojkotuje a ide pomalšie). Kúsok si nadbehnem a čakám ho. Takto sa to pár krát zopakuje... Do prčič mne by to ešte behalo... Luky to vidí a vyhlasuje, že nech láskavo idem, že on to nejak dôjde do Vyšného a pôjde stopom do Kubína, že tam sa stretneme. Vravím, nech neblbne, že to spolu dobojujeme, že dá aj tie Vyšnokubínske... Prehodíme každý pár svojich argumentov a v tichu a dusnej atmosfére pokračujeme ďalej... Obzerám sa za ním, keby pohľady vraždili, už dnes nespomínam... Opäť do mňa hustí, že nech si idem svoje, keď mi to dnes tak ide... Zvádzam vnútorný boj. Neviem, čo hovorí bežecká etiketa a ako sa správne zachovať v takejto situácii. Išli sme spolu, predpoklad je, že sme parťáci a máme to aj spolu dokončiť... Na druhú stranu som si viac než istá, že by ho viac sralo to, že buď by sme skončili vo Vyšnom, alebo kým by sme zašli do Kubína cez skalky trvalo by to ešte dlho... Utešujem sa aj tým, že on to už má prejdené celé... Možno sklamaná a kúsok zahanbená sama nad sebou však robím rozhodnutie nechať ho tam, nad Vyšným a ísť si dobojovať vlastný čas... Rozbieham to. Zvoní mi telefón- ocino. Nezdvíham, nemám čas sa vykecávať. Sekundu na to vychádzam vo Vyšnom pri kostole. Nemarí sa mi- ocino tam čaká aj s melónom. Proste postarané o mňa! Ani sa však pri ňom nezastavujem, nič nechcem, nič nedopĺňam, nič neberiem... Ak to chcem stihnúť do 18hodín, nemôžem... Rýchlo mi vysvetľujem nech ide Lukášovi naproti a nech ho zvezie do Kubína. A už miznem v dedine... 

Nejako to musím nasmerovať na chodník medzi Vyšnokubínske skalky. Zázrakom ho nejak nachádzam. Príjemná prechádzka malinčím a trávou vyššou ako ja. Aj by som si obliekla tepláky nech nie som dodrbkaná z tej trávy, ale len pučím ďalej. Vydržím. Slnko začína zapadať. Stmieva sa. Všetci idú dole, iba ja nahor. Na skalkách stíham západ slnka.

 Pozriem dole a vydím svetlá mesta. Svetlá námestia- kde sme ráno začínali. Už len kúsok a som tam. Ani neviem ako a stále bežím nič nebolí, nič netlačí.. Ide sa mi skvelo ako celý deň. Neustále jedným očkom sledujem hodinky. Celý deň som mala nastavenú priemerku. Bežím skalkami. Priemerka ukazuje cez 21minút- zmrazí ma. Čo?! Šak bežím... Pridávam. To nie je jednoducho možné. Bežím rýchlejšie. Priemerka rovnaká. Oblieva ma pot. Vážne? Potom sa na sekundu zamyslím a uvedomím si, že mám prepnuté na čas. Odľahlo mi. Mám cca 20 minút a som pri chatkách. A stále vidím námestie. Bežím. Banisko. Bežím. A zbieham do mesta. Už len kúsok. Bežím. S úsmevom. Baví ma to. Stíham to. Bežím dole námestím. Ocino s Lukym tam budú. A budeme sa tešiť, že som to stihla. Bežím. Ľudia po mne kukajú. Gympeľ, námeste, fontána....Ocino, mamča, Luky čakajú na mňa... Dobieham. Vysmiata, šťastná, spokojná... a všetci sme vysmiati, šťastní a spokojní, že mi to vyšlo. Stihla som to. Ani neviem ako. Rodičia nenehali nič na náhodu a čakajú so šampanským. Pripíjame si. Som kráľovná :)

Odmena za to, že som dva roky „dozrievala“ kým som na Korunu Oravy dostala sa dostavila. Bolo to super. Celý ten deň. Šlo sa mi skvelo. Nič nebolo, nič netlačilo... Boli aj slabšie chvíľky ale bolo ich málo. Nádherný projekt. Jasné, že vždy je sa kam posúvať, ale bola som (a stále som) nesmierne rada, že som to stihla za 17 hod a 55min. Pre mňa asi vrchol sezóny. Splnenie si sna. Zvládnutie toho sna.

Rýchle telefonáty ešte prvej občerstvovacej stanici- Veronike, pochválenie sa tvorcom celej myšlienky, fotečky, vytešenie sa a pomalý odchod domov... Mamča sa sťažovala na voľaký smrádok v aute- konštatujem: „Mami, to je pach víťazstva.. :P“ (víťazstva samej nad sebou)

S úsmevom zaspávam...

Morálny rozpor, ktorý ma trošku posledné kiláky žral, že som nechala Lukáša kúsok pred koncom, nakoniec zo mňa opadol. Na tom námestí sme sa tešili všetci- verím, že aj Lukáš a pevne dúfam, že je rád, že som ho tam nakoniec nechala. A na rok to tam pôjdeme vybombiť zase J (a odvtedy už šiel so mnou aj V100, takže sme asi stále kámoši :D)
Ale aspoň som mu „zariadila“ odvoz. Ocino sa celkom bavil na tom, ako bol Luky vyhúkaný z toho, že ho tam niekto čaká, že ho zvezie do Kubína (že tak rýchlo niečo stopne- to asi nečakal :D). Hlavne sa mu ocino hneď nepochválil tým, kto je a bavil sa na ňom.

Záznam z atómových hodiniek tu:

http://www.movescount.com/cs/moves/move115135099