✍ ...wild and beautiful Romania

...wild and beautiful ROMANIA

Čo Vás prvé napadne, keď sa povie Rumunsko? Miesta, ktoré by ste chceli vidieť na vlastné oči? Drakulov zámok? Vidieť transilvániu? Previesť sa fagarašskou magistrálou? Navštíviť Bukurešť?

Čo Vás napadne ako prvé, pri tom, keby Vám niekto povedal: „Poď so mnou zajtra do Rumunska!“ Cestovateľské nadšenie... A čo potom? Okrem milión výhovoriek prečo sa Vám nedá? Obavy? Strach? Z toho, čo Vás tam čaká? Akí sú tam ľudia? Chudoba, služby?

Tak Vám garantujem, že sa nie je čoho báť a je čas tú ponuku na vycestovanie do tejto neskutočnej krajiny prijať!

Rok dva sme zas len rozprávali, kým sme sa tam skutočne vybrali. Ešte že som kúpila ten nákladiak a už nebol priestor na výhovorky. Vlani sa začali črtať reálne kontúry výletu. Googlilo sa o sto šesť, hľadalo sa, čo kde kam. Podmienka bola Rumunsko a hory. Výber to zúžilo ale tých hôr tam práve málo nie je a tak sa pátralo ďalej. Retezat, Rudna, Bucegi... Nás nakoniec zlákal Fagaraš- prezývaný daždivé hory, najvyšší a najrozsiahlejší. Keď už tam ideme nech to stojí za to.

Takže cieľ pre rok 2017 jasný. Termín tiež- nie práve najšťastnejší prelom júla a augusta. Búrkové obdobie vo výškach v priemere stále nad 2 000 m.n.m.

Ja a Alenka sme jasné. Už len zohnať zvyšok pasažierov. Nakoniec z plánovaných 4 do auta sme obetovali časť komfortu a nazbierali sme sa 5. Viac hláv, viac rozumu. Aj keď to tento výlet dajak neplatilo J.

Samotná organizácia bola taká zbežnejšia. Trasu prechodu sme študovali nejaký ten deň, až sme si nakoniec dali poradiť od skúsenejšieho a jeden mail zhrnul všetko, čo sme sa snažili mesiace vyčítať z rôznych blogov. Pôjde sa z východu na západ. Zohnať rumunský LEI na Slovensku je tiež celkom nadprirodzená úloha (teda aspoň na Orave a Turci). Za 20 € sme zohnali niečo v Ružomberku, nech máme aspoň čosi, lebo hranicami sme plánovali prejazd v noci a rovno sa malo ísť do kopcov. Nevedeli sme, či na hraniciach niečo vychytáme a o 6 – 7hod rannej tiež nečakáte otvorenú zmenáreň na každom kroku. Z domu sme šli rovno nabalený na 4-dňový prechod hrebeňom aj so stravou. Stany sa brali tiež. Nechceli sme sa úplne spoliehať na miestne refugi a bolo nám aj odporúčané, že je predsa len lepšie ich mať.

To bolo vlastne všetko, čo sme potrebovali- auto, trasa prechodu, strava, cesta tam a späť, otvorená myseľ a chuť vypadnúť na nejaký ten deň do hôr a ako taká predpoveď počasia na dni, kedy sme chceli ísť. Ale to som ja nevybavovala, takže to vyšlo.
A tej chuti bolo až až.

Čím bližšie bol štart, tým menej času bolo na podoťahovanie všetkých potrebných detailov, ktoré sa stále nechávali na poslednú chvíľu. V práci ako by všetci vedeli, že chcete niekam ísť, tak sa robota a prúsery valili z každého rohu. Aspoň že tá predpoveď počasia vyzerala čoraz priaznivejšie a deň čo deň bližšie k odchodu to vyzeralo reálnejšie a reálnejšie. Lebo jediné, čo nás mohlo odradiť od toho neísť, bolo práve toto.

Termín odchodu bol naplánovaný s časovou rezervou medzi piatkom a pondelkom. Nakoniec sme štartovali v piatok, hneď po práci, podľa toho najideálnejšieho scenára. Čím skôr sme vyštartovali, tým dlhšie sme sa mohli motať po Rumunsku. A aj počasie hlásili najlepšie na víkend.

Netrpezlivé prešľapávačky z nohy na nohu celý deň v práci. Doriešenie posledných problémov. Zvyšné počkajú, alebo sa za Vašej neprítomnosti vyriešia samé.

Padla. Odpichnúť sa, naštartovať nákladiak a hybaj domov dobaliť, naložiť veci a vyštartovať za dobrodružstvom.
Ešte som počkala na frajerku s Ryzotiakom, ktorý sa ku mne doviezli z Martina. Naložili sme aj tých a večer okolo 6 vyrážam z domu. V Kubíne nakladáme Miška a trielime smer to ten východ do Košíc, kde berieme piate kolo Tomiho. Parkujeme pred Kulturfabrikom, dávame pol hodinkovú pauzu, stískam kámošov, Leo zablúdilec zo Zélandu je na jeden deň doma tak sme sa akurát vychytali (čo vie potešiť po 2-3 rokoch), a už aj nakladáme Tomáša a tiahneme smer Maďare.

Cesty zo začiatku celkom plné. Situácia sa však výrazne mení za odbočkou na Pešť. Všetci idú smer Chorvátsko. A tak si za Pešťou užívam prázdne cesty. Vzadu hlboká noc a posádka spí. Vpredu Tomi hádže historky a udržiava ma pri živote. Po nejakom čase to prestáva byť bezpečné a tak sa za volantom meníme. Na rumunských hraniciach dostávame šok, keď od nás pýtajú občianske preukazy. Jasné, že 4 z 5 ľudí, ich majú v kufri. A samozrejme, že ich majú zapratané a nie navrchu po ruke. Ešte, že tí colníci boli sympoši.

Po menšej pauze a zohnaní väčšieho množstva rumunského LEI opäť sadám za volant a plní očakávaní ideme ďalej krajinou. Nadšenie stúpa. Za pár hodín od štartu sme sa ocitli pre nás v novej krajine. Za pár hodín sme v horách. Za pár hodín to celé vypukne.

Vraj si treba dávať bacha na rumunské divé psy. Veľa ľudí o tom píše, známi to tiež hovorili. Pre istotu sme vzali petardy, že ak to bude na hrebeni Fagarašu potrebné.

To, že na nás zaútočí prvá svorka v pomaly prvom meste za hranicami ale všetkých prekvapilo. To si tak prechádzate cez asi 5 koľajové železničné priecestie pekne v klídku na dvojke a zrazu z tmy útok vlčiaka. Pes hodil šprint a hybaj za nami. Som sa skoro posrala v tom aute a asi som nebola jediná. Tak reku pridám. Za priecestím sa k nemu pridalo asi ďalších 5 psov a beh za nami. Ono to možno znie smiešne- však sedeli sme zavretí v aute, čo sa máme čo báť- ale ten moment prekvapenia- som mala pocit, že nás tie psy vytiahnu z toho auta a ukradnú nám ho. Keď sme sa ich asi po 200 metroch zbavili a bežali už len za nami a nie popri nás, usúdili sme, že tie petardy sa nám fakt hodia.

A choďte po takomto zážitku ďalej...

Potom ešte sem tam cez dedinu nejaký podgurážený chodec- ako to v piatok noci zvykom býva. Sem tam niekde voľne pohodený pes- spiaci, čulý alebo zrazený. Z krajiny toho moc nevidíme. Postupne prestávam zase vidieť aj ja a tak meníme šoférske pozície (Tomi do dvojky musíš preraďovať s láskou! Nezabúdaj! S láskou vravím!!!)

A už sa len budím na východ slnka, ktorý pozorujeme z auta na diaľnici. Ooo a črtajú sa nám tu už aj nejaké kopce. Do cieľa to vypadá ešte na nejakú hodinku. Len ak nevychytáme benzínku po ceste tak tam hádam ani nezájdeme.

Stojíme v Sibiu. Prvé mesto, ktoré vidíme v Rumunsku cez deň. Dotankujeme, dáme kávu a ideme ďalej. Všetko ide podľa plánu. Časovo nám to vychádza približne podľa plánu, počasie vypadá na topkový deň. Neviem sa dočkať, kedy hodím rupsak na chrbát a začneme kráčať. A ešte po toľkých hodinách v aute.

Turnu Rosu- miestna dedinka nás uvítala tradičným rumunským vidiekom. Kravy a kozy sa zbierajú od začiatku dediny a idú na pašu. Samozrejme majú prednosť a tak si pomaly ideme za nimi. Fajn, teraz sa rozhodnúť, kde zaparkujem nákladiak a nechám ho na pospas osudu. A tak si vravím, že je to asi jedno, keby mi ho majú ukradnúť, ukradnú mi ho aj spred domu (hlavne keď ho viem nechať aj celú noc otvorené hejže....) a že niekde v Taliansku by som toto neriešila. Najskôr som to skúšala na staršieho pána. Nemecko-anglicko- rukami- nohami. Pýtala som sa na Fagaraš. Ja som skôr myslela pohorie a kde začína cesta. On myslel mesto a tak ma posiela naspäť a za mostom doprava. Dobre, dohodli sme sa. Na niečom inom ako sme chceli, ale dohodli. Nakoniec teda parkujem pri kostole. Vedľa u susedov to vypadá na svadbu. Pýtam sa ešte, že či reku keď tam nechám 3-4 dni auto, či je to v poriadku. Jasné, v pohode, môžeš, no stress. (hej, už vidím ako by mi povedal- vieš čo, radšej nie, ukradnú ti ho tu). Ale aj tak som to potrebovala počuť a tak po zorganizovaní sa a naložení baglov na chrbty zamykáme a začíname kráčať.

Na prvý deň máme naplánované dostať sa na hrebeň a ku jazeru Avrig. Podľa plánu a rád, ktoré sme dostali cca 8 hodín kráčania, prevýšenie nejakých 2 000 m. Čaká nás najnáročnejší deň. Začíname niečo po 8mej. Celý deň teda pred nami a aj s rezervou o nejakej šiestej staviame stan, vykladáme nohy a varíme večeru. (...wait for it!)

Začiatok pohodový. Zvážnicou opúšťame Turnu Rosu smer les. Prvých pár kilometrov by sa dalo ešte podviesť na aute ku miestnemu kláštoru. Ale tak kedy je lepšie si to odšľapať- na začiatku výletu alebo na konci, keď už budeme mať toho všetci akurát tak dosť? Východniarska krv sa nezaprie a tak Tomi po niekoľko sto metroch vyťahuje demänovku. Jediný člen posádky, ktorý bol ochotný niesť fľašu hore. Škoda, že nebol ochotný niesť aj dve. A teda pripíjame na úspešné prežitie v divočine. Všetko ide tak ako je v pláne- t.j. podľa momentov zo všetkých možných videí na youtube som si istá, že ideme dobre. Vlezieme do lesa, stúpame hore, vyjdeme na rázcestí, ďalej stúpame hore, počujeme brechať psy, stúpame hore, stretávame ovce, sme na hrebeni, stretávame pastiera, kráčame hrebeňom, stretávame oslov a Sanča (najlepší osol zo všetkých oslov, ktorého sme stretli).

Sedíme, opaľujeme sa, jeme, kŕmime (Ryzoto kŕmi) psov (vraj tie krvilačné šelmy, na ktoré si máme dávať pozor a zobrať si radšej petardy). Kráčame, užívame si krásny slnečný letný deň (rozumej úpek), kráčame, naberáme vodu, kráčame, stretáme stádo divých koňov (najkrajších akých som kedy videla!! Okej veľa som ich teda ešte nevidela... ale bolo to moc silné. To si tak idete po hrebeni a z ničoho nič kone. Veľa koňov. Samé. Bez nikoho. Mladé, staré, slobodné... Čistá nádhera).

Kráčame, čoraz viac sa zamilúvame do tejto prírody. Do toho pokoja, keď sme stretli len 4 ľudí z toho 4 šli opačným smerom ako my. Výhľady. Pred nami nafúknuté Roháče. Pred nami sa rozprestiera pokoj a ticho najbližších 4 dní. Len my a všetky tie náhodné sporadické stretnutia so zvieratami a bačami.

A potom to prichádza.... Kráčame (15:00). Kráčame. (16:00). Za tým kopcom to bude, to je akurát tak hodinka cca a sme pri jazere. Postavíme stan, dáme večeru, vyzujeme topánky. To už dáko s tými baglami domordujeme. Kráčame (17:00). Vidíme sedlo. Super pol hodinka a sme tam. Sedlo. Nie sme tam. Ďalší kopec. Ďalšia hodinka. Kráčame. (18:00) Prestáva to byť vtipné. Úsmev a pokoj sa stráca. Napätie hustne. Kde v riti sme? Už tam budeme? Kde je značka? Ako dlho máme ešte kráčať? Maja?!?! Viem ja???? Tak pozri mapu. Mám ja?!? Ryzoto pozri ešte raz ten Locus. (len čo keď tými vzdušnými čiarami sme tam už tiež dávno mali byť aj podľa Locusu). Okrem atmosféry v unavenej skupinke začínajú hustnúť aj mraky nad nami a hmla pred nami. A potom to príde. Ako blesk z jasného neba (hej aj ten prišiel o trošku neskôr)- v diaľke vidíme- strechu. Hell ye! Takmer 20:00 a konečne náznak toho, že tá refuge tam ozaj je a že tá búrka čo sa valí oproti nám bude strávená v úkryte, pod strechou, v suchu, bez potreby rozkladať stany. Juhej tú pol hodku už dáme aj keby sme nechceli. Jasné. No čím bližšie k tej streche, tým viac sa rozpadá naša nádej na sucho a tým viac sa začína ukazovať sila samotného Fagarašu. Z pod strechy sa ozývajú skutočne nelahodivé výkriky miestnych bačov. Čím sme bližšie, tým viac nám dochádza, že tudy cesta nevede. Ale tej predstavy sa ťažko vzdáva (okej s každým ďalším podivným zvukom ľahšie a ľahšie). Medzi tým padá hmla. Ešte lepšie. Špekulujeme. Vraj ešte kúsok a bude jazero. Fajn ideme ten kúsok. Prídeme do sedla. Jazero tam je. Žiadna iná refuge nie. Dajak čudne naštudované som to mala. A keďže nikto iný to neštudoval, nevedeli sme nakoniec, či tam má byť, či nie a či to je ozaj tá chajda tam kúsok nižšie, alebo či máme hľadať niečo iné. Zúfalstvo prišlo v plnej sile. Tma a mraky tiež (že aké divadlo 2 minútové sa pred nami odohralo!). Až by sa jeden z toho pototo, tak rázne ideme teda do chajdy. Čím bližšie k nej, tým ráznejšie konštatujeme, že predsa len ten stan nebude možno taký zlý nápad (okrem toho, že to vypadá na celonočný dážď a búrku). Volíme cestu ústupu a zo sedla schádzame k jazeru. Unavení, zničení, fyzicky a už aj psychicky. Ja nešťastná. Alenka nešťastná. Slečinky tri naše neviem aké. Ukončenie prvého dňa teda úplne na pohodu nebolo. Rozkladáme stany dole pri jazere. Varíme rýchlu večeru- jej stav uvarenosti urýchľujú miestne hromy a blesky. K jazeru schádzajú ďalší ľudia- trošku nás to ukľudňuje. Minimálne mňa. Zaliezame do stanov a dúfame, že to také zlé nebude. Veď už je to dosť zúfalé bez tak. O pól 10 sa spustí dážď. Super, zistíme, čo vydržia stany... Našťastie to nemusíme zisťovať celú noc a pol hodinke sa dá búrka na ústup. Môžeme v kľude spať. A nie vôbec to nie je o plánovej 18:00 hodine aj s rezervou...

Noc bola taká, taká zaujímavá. Ja celý čas na ihlách. O jednej ma zobudilo sústavné klepkanie niečoho o niečo. Keďže som nechcela rozsievať zbytočnú paniku po stane, povedala som si, že skúsim zaspať a ignorovať to. Skúšala som. Asi pol hodinu. Potom som si povedala, že sa teda s tou panikou podelím aj s Alenkou. Tlieskam si od samého šťastia. Zvuk utíchol. Alenka a Miško vstali. Šťastní prešťastní. Zahajujeme útok na nočnú toaletu. Len kto prvý vystrčí hlavu z toho stanu. Na počudovanie žiadna fagarašská príšera von na nás nečakala. Iba krásne jasná obloha. Zahajujeme druhú vlnu spánku. Za chvíľu sa budím na tlieskanie. Alenka rozsieva paniku. Že teda aj ona to počula. No a spite v takýchto podmienkach. Chlapci kričia, že nech spíme, že čo bláznime. Spíme. Tvárime sa, že spíme a samozrejme čakáme, kedy nás budík vyženie na východ slnka. Každé čakanie raz skončí a my sa tak prebúdzame do nášho druhého dňa v neskutočných a nádherných Fagarašských horách....

Deň druhý- jazero Avrig- Caltum, cca 9 hod., +1 200m

Ráno vyliezame zo stanu a chlapcov nechávame ďalej chrápať. Taká naša frajerskovská klasika. A tak spolu čakáme na slnko a nový deň. Šťastné, že sme tu v tejto chvíli a nikde inde. S obavami, kde budeme asi tak večer.

Po tom ako sa slnko prebudilo my sme opätovne zaliezli do stanov. Alenka namietala, že nech zobudíme chalanov, začneme deň raňajkami a čím skorej z ránka odísť tým lepšie. Na počudovanie som ju v tomto v to ráno nemala chuť podporiť- a to neprotestujem nikdy. Proste som potrebovala ešte také dve hodinky normálneho spánku, bez neustálej podvedomej paniky, či bude stan ráno na svojom mieste. Chlapci so mnou súhlasili- nevedia možno doteraz o tom, ale žiadne protestné akcie sa o pól 6 ráno zo stanov neozývali, čiže to berieme ako súhlas. Alenka teda rezignovala a zaliezla tiež.

O pól 8 sme to začali ťahať von zo stanov. Dali sme raňajky, zbalili sme stany, seba a vydali sme sa zdolávať ďalšiu časť hrebeňa. My s Alenkou o 8, chlapci tak medzi pól 9 až 9. Slečinky naše. V prvom sedle je nám jasné, že dnešné scenérie budú len a len gradovať. Krásny slnečný deň pred nami. Kráčame. Ovce. Kráčame. Pastierske psy (prítulné!). Kráčame. Refugé (ľudia sú hovadá). Kráčame. Na kopec. Kráčame. Z kopca. Začiatok dňa sa podobal na chodníky hrebeňa Malej Fatry. Postupne to však začalo gradovať. Dostávame sa na najkrajší úsek, ktorý sme stihli prejsť (subjektívne hodnotenie). Mierne exponovaný zaistený hrebeň. Nič náročné. Kým nemáte na chrbte bagle s vecami na 4 dni. Pridáva to na náročnosti a tak sa začíname motkať. Nevadí. Slniečko svieti, nič nás nenaháňa (iba možno predstava, že ak nás čaká to isté, čo včera, tak budeme kráčať ešte hooodne dlho. To je to neznámo, bez máp a turistického značenia, ktoré nie je na takej úrovni ako u nás). Ochkáme, jajkáme, ako je tam krásne, aká je to čistá harmónia.

Postupne začíname s Alenkou naberať náskok. Taká naša frajerkovská klasika. Chlapcov nechávam za nami, postupne v nedohľadne, postupne už bez reakcie na krik a pískanie. A niekde v týchto chvíľach sa začína oblačiť. Je koniec júla, slnečný deň, milión päťsto stupňov, pravdepodobnosť búrky v poobedných hodinách- ako by p. Iľko povedal- žiadna. A tak okolo druhej sledujeme postupné kopenie sa oblačnosti. Chlapcov nesledujeme, lebo ich nemáme v zornom poli. Najťažšiu časť hrebeňa- zároveň najkrajšiu- nechávame za sebou. Tak ako tie mračná. Na hrebeni, ktorý sme prechádzali včera, sa to začína celkom pekne šantiť. Začíname sa trochu obávať, že reku ak nás to dobehne, vtipné to nebude. Dnešný cieľ v nedohľadne. Dumáme. Na koľko má význam čakať chalanov v mieste, v ktorom sme a na koľko je vhodnejšie ísť ďalej. Skúšame im volať- zisťujeme, že sú tak cca pól hodinku za nami. Ak tam ostaneme čakať, nepomôže to nikomu. Alenka sa rozhoduje medzi prežitím s frajerkou alebo umretím s frajerom... Vyberá si možnosť A (o pár mesiacov neskôr sa z nich stávajú manželia, ak sa pýtate, či je Miško po tomto výlete ešte s ňou). A tak kráčame ďalej rezkejším tempom. Krása hrebeňa pokračuje. S búrkou za chrbtom sa dostávame na Negoiu.

Užívame si výhľady. Dokonca vidíme cieľ našej dnešnej etapy a teda nám padá kameň zo srdca, že dnes to ozaj bude skôr. Na Negoiu sa nám ukazuje ďalšia časť hrebeňa. Čím bližšie sme k cieľu, tým viac zisťujeme, že mi prejdeme len zlomok. Búrka za nami utícha. Čakáme, kedy sa aspoň chalani objavia na obzore. Potom začíname zliezať dole. Presne podľa plánu. Po červenej sa púšťame dole sedlom. Ešte dvaja miestni chlapci za nami kričia, či im dáme číslo a nenápadne si nás fotia. Zaliezame čím skorej za roh. Žľab je zábavný. Asi na 5 krát dávame dole rupsaky a idú najprv tie dole až potom my. Sem tam poriadny šuter cez reťaz, čiže je absolútne nepoužiteľná. Poriadne zvetrané skaly a nie vždy dostúpite s istotou. Len tak medzi rečou konštatujeme, že by nebolo možno zlé to uzavrieť alebo sa trošku o to postarať, že je to tu dosť nebezpečné. Našťastie to dávame bez ujmy a dole sme aj radi, že na nás nič nepadlo a že tá búrka ostala ďaleko za nami. 10 minút od ústia žľabu prichádzame k obrovskej tabuli, ktorá upozorňuje na to, že tento žľab je z bezpečnostných dôvod uzavretý a je potrebná jeho obchádzka.

Okej. Hore to nebolo. Podľa dodatočných informácií od chalanov, zisťujeme že bolo. A že tam bola tiež rovnako veľká tabuľa s veľkými červenými písmenami a zákazom. A tak si vravíme, že dobre, že o tom vedia, že to je nebezpečné. A tento prehrešok berieme pozitívne- veď sa tu už možno nikdy nevrátime (lebo na svete je toho toľko čo prejsť) a keď nám niekedy niekto o tom pažeráku bude rozprávať, aspoň budeme môcť povedať, že áno vieme, šli sme tadiaľ. Hlavne, že sa nič nestalo. Ideme teda ďalej, na dnes už pomaly končíme. Zrazu kúsok od nás posedávajú dvaja ľudia, jeden s ďalekohľadom. Hmm. Nejakí strážcovia lesa a zákazu? Ouč. Našťastie nič také. Posledné klesanie k jazeru, pri ktorom dnes spíme. Ľudí je tu o poznanie viacej (ale žiadne návaly to nie sú). Zastavujeme kúsok obďaleč stanového mesta pri jazere a začína základná hygiena po dvoch dňoch- ruky, nohy, zuby, vlasy,... Ako nové sme J Len chlapcov sa už nevieme dočkať. Podľa prepočtov už mali byť dávno pri nás. Prepočty nesedia a čas ich príchodu sa celkom predlžuje. Vyberáme miesto pre stany, varíme večeru, čakáme. Čakáme. Aaa idú. Pomaličky sa k nám dotackajú. Ryzotovi odišlo koleno, rýchlejšie sa nedalo. Hlavne, že došli. Nakŕmili sme ich, rozložili sme stany, nabrali sme vodu, vytiahli karimatky, spacáky... Lebo v tej refuge, ktorá bola kúsok od nás by nechcel spať nik- ani sa k nej vlastne priblížiť. A to druhé, nové, sme si mysleli, že je nejaká výskumná stanica, že nejdeme tam ani. Nakoniec sme šli. A bola to jedna z tých nových zrekonštruovaných refúg, ktorých obrázky kolujú po internete ako mýty o Drakulovi. Krásna, čistá, nová s miestom na spanie a bez nikoho. Takže zmena. Zložili sme stany, stiahli karimatky, spacáky a zahájili presťahovanie sa. Keď sme sa teda ubytovali podbehli sme si na kopček nad nami, že západ slnka, sme ešte nemali. Oblakov však bolo pohodne, a taký ten gýčový magický západ slnka sa nekonal. Ale aj ten, čo bol, bol na nezaplatenie! Voľba jasná, ráno si to vynahradíme východom slnka. Zaliezame do spacákov a volíme ako večerný program spánok. Keď v noci začalo pršať spokojne sme sa len otočili na druhý bok a spali ďalej.

Deň tretí- Caltum- Podragu, cca 8 hod, + 1100m

A spali. A spali. Vstali. Šli sme na vécko. Alenka konštatuje, že to slnko je teda už celkom vysoko. Kukám na hodinky. V pohode, máme ešte hodinu. Zaliezame dnu. Za hodinu mi zvoní budík. Dnes bude stáť ten východ slnka za to a zároveň začneme kráčať skorej ako včera, nech nás poobede už menej búrky naháňajú. Vypínam budík. Celé natešené vyliezame von, že pozrieme ako vylieza slnko. A čuduj sa svete! Ono ti už bolo dávno nad obzorom...

Ľahká matematika zlyhala a pri nastavení budíka sa (som) nejak pozabudlo na tento detailík. To slnko vyliezalo, keď sme boli na vécku. Teraz už bolo dávno prebudené. Nebol ani východ slnka, ani skorší odchod.

Ešte som si stihla ráno pokaziť (aj zvyšku osadenstva) zdutím sa, ale to tu nebudeme rozoberať, nech nekazíme rozprávanie. V každom prípade si náš vzťah s frajerkou v toto dopoludnie prežil prvú vážnejšiu krízu. Zvládli sme ju a na obed sme už kráčali (utekali pred búrkou) zase družne spolu.

Aby sme nepredbiehali. Dali sme raňajky, zbalili saky paky a vydali sa ďalej. Ryzotovi sa ozvalo koleno. S Tomim sme to skúsili na zdravoťákov a poskytli mu čo bolo. Obväz a flektor. Po troške to šlo. Užívali sme si hrebeň, dnes už tak pekne nebolo, pofukovalo a normálne to cez deň bolo na dlhé nohavice. Ale aspoň z toho nebude poobedná búrka (haha). Dostávame sa čoraz bližšie k najfrekventovanejšej oblasti celého Fagarašu. K transgarašskej magistrále- to je tá dlhá kľukatá cesta, ktorou sa vyveziete skoro na samí hrebeň. Zvyšuje sa aj frekvencia turistov a toľkých sme nestretli za celý víkend ako na tomto úseku. Ale príroda, výhľady a kopce si neostávajú nič dlžné a ohurujú naďalej. Dokonca stretávame Slovákov (Alenka, zase sme šli opačne :D). Pri jazere sa k nám pridávajú najprítulnejšie psy pod slnkom. Adoptovali si nás na zvyšok dňa.

Zároveň sa postupne rozplýva sen o tom, že dnes sa nebudeme hrať naháňačku. Začína sa kopiť oblačnosť a sem tam pofrkuje. Ale to bude dobré. Cesta odsýpa. Búrka sa približuje. Psy idú s nami a priebežne nás čakajú. Na obzore je ďalšia refuge. Nič ideme ďalej. V sedle je to na zamyslenie. Blýska sa. Hrmí. Prší. Fúka. Za kopcom. Pred kopcom. Takmer nad nami. Psy idú s nami. Hrebeň alebo dolina? Dolina! Zbiehame ďalej, vyťahujeme pršiplášte, bundy, čo kto má a dávaj smer chata. To hádam tuná tam hneď bude. Pól hodinka a sme schovaní (haha). Pud sebazáchovy je silnejší a tak zas chlapcom utekáme. Psy idú s nami. Keď sme v doline, paličky a rupsaky nechávame na chodníku a ideme sa schovať pod šuter, na trochu suché miesto (haha). Psy kašľú na nás, utekajú preč sa schovať. Vedľa šutra stan, ale klopať sme sa neodvážili. Pravdepodobne tam aj tak nik nebol. Ale zas, zabudnúť si práve tam stan, je tiež celkom umenie. Rozhorčená zahadzujem Alenke slnečné okuliare s mikro nano kúskom kovu, že nech neblázni a nehrá sa na bleskozvod. Vykukávame, kde sú chlapci. Sem tam ich zazrieme. Keď nás dobehnú vyliezame z nášho mega super duper úkrytu (haha) a pridávame sa k nim. Kríza dnešného dňa je tu. Alenka by ma ubila, keby mohla. Ryzoto sa s tým nesere- paličky na znak vďaky alebo si to neviem doteraz inak vysvetliť dvíha k oblohe. Jazdíme ho. Nahodí úškrn a ďakuje ďalej. Ach. Búrka postupne utícha a my teda pokračujeme v ceste. Sme v doline. Tu chata nie je. Musíme do ďalšej. Čiže hore. A potom dole. Sme v doline. Ani tu chata nie je. Musíme do ďalšej. Čiže hore. Nádej, že bude aj v tej ďalšej doline už v sebe ani neživíme. Aj keď podľa Locusu by to tak malo byť. Ale zas ani jedna z tých dolín nebola škaredá. Ba naopak. Po vyškriabaní sa do ďalšieho sedla zisťujeme, že v tej ďalšej doline, už tá chata je. Veheeeej.

Psy nás tu čakajú. Ide sa na pivo. Okrem piva si dávame miestnu páľenku. Veď si aj zaslúžime. V Rumunsku sa pol decáky nenalievajú keby ste chceli vedieť (ale berú tu eurá). Štrngáme na život. Život, ktorý máme, žijeme a užívame si. Asi na 4 krát. Sme hladní. Ale komu sa chce ísť postaviť tie stany a navariť niečo? No komu? Miesto na stany je vzdialené od chaty asi neskutočné 3 minúty. No komu??? A kto sa potom vyberie kúpiť pálenku? Tie 3 minúty naspäť? No kto? Nik. Ostávame a dávame druhé kolo. Po troch dňoch celkom pekne mordy, máme z toho slušne nakúpené všetci. Obzvlášť my s Alenkou (haha). Hlad je silnejší ako ja, vykopem po únavnom presviedčaní všetkých na odchod hľadať miesto pre stany. Psy idú s nami. Tak sa po 3 minútach ocitáme na najhustejšom stanovom mestečku za celý výlet (zas také husté to tam nebolo, asi 5 stanov bez nás). Varíme. Staviame stany. Krvopotne zoškrabeme všetky posledné LEI a vysielame chlapcov po páľenku. Hygiena v miestnom jazierku (aaaaaach žúžo). No hej, rovno keď som chcela mať trošku súkromia sa ukrajinský susedia od vedľa zo stanu museli dotrepať. Tak sa motkám, zuby zodraté, nohy odmočené a čakám, kedy sa im uľúti odísť. Pri odchode ešte pokecáme. Čo, ako, kde je v pláne oni, my. Čo máme za sebou, čo pred sebou. Po najlepšej sprche sa vraciam k osadenstvu. Na striedačku idú chlapci do kúpeľky. A teraz čo? Je ešte vidno. Slnko zapadá tak za hodinu. Do sedla je to tak pól hodina. Nedumám. Rozhodnuté je rovno. Idem. Frajerka nedumá, ide so mnou. Chlapci krútia očami. Nedumajú. Nejdú. S nádejou, že sa to roztrhne a zažijeme dychberúci západ slnka šľapeme hore. Neroztrhalo sa to. Ale to nám nevadilo. Vychutnali sme si pohľad na Fagaraš. Keď my to tak radi.

Zbiehame dole. Po troške zaliezame do stanov, treba dospať. Obloha sa vyjasňuje. Nič nehrozí, môžeme kľudne spať.

Môj kľudný spánok vypadá tak, že sa každú pól hodinu pozriem zo stanu, či je stále jasno. Je. Je. Je. Prvý obláčik. Polojasno. Druhý oblak. Mrak. Blesky. Vietor. Hromy. Dážď. Panika. Rozosiata panika v celom stane. Miška vysielame na prieskum, či nás pustia v noci o jednej do chaty. Pustia. Balíme všetky veci. Všetci na okolo v stanovom mestečku pokračujú v kľudnom spánku. Vliezame do chaty. Rukami nohami nás asi 500 ročný dedko pochopí, že nás nechápe a ide po vedúcu. Ukazuje nám, kde máme ísť spať. Práve ľutujeme rozhodnutie opustiť stanové mestečko. Ale už sme zaplatili. A vonká sú stále blesky a dážď. Tá situácia, keď idete z blata do kaluže. Dajak do rána držíme. Ráno sa pakujeme a ideme pozrieť, či nám zvyšok chlapcov ostal živých. Stále spia akoby nič. Hádam ani nevedeli, že bola búrka. A asi nik tam okrem nás. Lebo nakoľko som veľmi všímavá, tak my sme to vedeli. Haha.

Snažíme sa dajak vytiahnuť chalanov zo stanov. Dávame raňajky a dumáme, čo s načatým dňom. Plán bol ísť ďalej hrebeňom, vystúpiť na najvyššiu horu Moldoveanu a zliezť dole. Ale už v doline sa čerti ženia. Netlačíme na pílu, šťastia bolo za posledné tri dni aj celkom dosť, volíme alternatívu ísť dole. Aj tak sa tu určite ešte niekedy vrátime. A čaká nás najnekonečnejšia cesta dole. Kráčame. Veľmi veľa kráčame. Veľmi peknou dolinou. Ale dlhou. Veľmi dlhou. Dajak sa blížime k civilizácii. Ešte pred ňou si pozrieme scénku zatykania dvoch mladistvých. Snažíme sa nenápadne prekĺznuť ale asi úplne nenápadní nie sme. Policajti v duchu pomáhať a chrániť zisťujú, či sme okej. Sme. Len keby radšej na tom aute chceli tých pár km do mesta zviesť nás a nie tých mladistvých. To by sme ešte len boli okej. Čím bližšie k mestu, tým väčšia búrka na hrebeni. Dobre že sme to zabalili.

Konečne v civilizácii. Stopovanie v Rumunsku je mega vec. Nestopujete a len tak Vám zastanú. Že Vás zvezú, že kde potrebujete ísť. Povieme. Zvezú Vás, za 50 eur. Jasné, zabúdaj. Za 3 eurá vlakom sme tam. Síce to bude trvať o tristo hodín dlhšie, ale sme žgrloši. Zjednávame na 20 eur. To je už dobrý deal. S Ryzotom sadáme na dobrodružnú cestu autom. Ja sa len smejem. Chlap úplne nechápe. Ani Ryzoto. A vezie nás a vezie. Podľa dohody a za dohodnutých podmienok nás vyhadzuje pri mojom nákladiaku, ktorý je tam tak ako som ho tam zaparkovala. Šoféra vyplácame, štartujeme a ideme nazad po zvyšok osadenstva.

Dohoda jasná. Budú nás čakať na parkovisku pri Lidli. Parkujeme. Nikto nikde. Ryzoto, že teda budú asi z opačnej strany Lidla. Vravím si, že to by museli byť už na tom fakt zle, ak by im nedoplo, že je jednoduchšie zaparkovať na parkovisku ako ich nakladať niekde za rohom. Počkáme. Pôjdeme si aj my zatiaľ nakúpiť a hádam sa odniekadiaľ zjavia. Nezjavili sa. Volám Alenke.

J: Kde ste??? Už sme tu.
A: Neuveríš čo sa nám stalo!!
(ou shit)
J: Čo?
A: Sedíme v kuchyni u domácich na káve.
J: ???? Oukej. Ako ste sa tam dostali??
A: Vám potom povieme. Prídeme za dákych 5-10 minút.
J: Dobre.

Romanticky s Ryzotom dávame olovrant na parkovisku.
Za 5 minút.

J: Áno?
A: Tak, že máte aj vy prísť na kávu.
J: ????
J: Okej.

A tak najbližšie dve hodiny sedíme u domácich, koštujeme kávu, pálenku a sladkosti a spoznávame. Neskutočné niečo.

Medzi tým ako sme my išli po auto, v Avrigu sa rozpršalo. Išli sa schovať pred vchod bytovky. A potom už len z prvého poschodia na nich kričali nech idú na kávu. Trucovali. Poslali po nich dcéru. Okúňali sa a nakoniec teda šli. Pecka!

Usudzujeme, že je čas odísť a aj pohostinnosť má svoje hranice, za ktoré nechceme ísť. Ďakujeme. Nenápadko odpisujeme adresu. A vyrážame smer Sibiu. Dáme si teda aj trochu mestskej kultúry, keď sa už domov až tak ponáhľať nemusíme. A že sú tie rumunské mestá neobjavené perly sa nám len potvrdzuje. Veľmo pekne tam bolo. Až na tú obsluhu v tej reštike. Tých by som hneď prepustila.

Ráno posledný nákup nejakých dobrôt a dvíhame kotvy domov. Po ceste ešte stojíme v Oradei. Ďalšie nádherné mesto! A dokonca tu majú aj dobrú obsluhu. Inak žiadne spešl národné jedlo ako u nás bryndzové halušky tu nedostanete. Tomi zisťuje, že s najbližšou frajerkou nebude chodiť už z Košíc do Budapešti ale do Oradei. Má to bližšie a lacnejšie. A porovnateľne krásne tam je. Vážne ľudia, keď budete plánovať víkendový trip, choďte tam. Náročnejšie na dopravu pravdepodobne ale stojí to rovnako za to.