✍ "javorová" J100

Po V100 padali doma silné úvahy o tom, že je super, že som to dala, ale že teda asi by som sa tomu zrovna veľa nemusela venovať, keďže som potom vyzerala nejaký ten deň dosť biedne a práve ladným tanečným krokom som sa po svete nepohybovala.

Ale asi nikomu zainteresovanému nemusím vysvetľovať prečo som sa už v pondelok obzerala po termínovke na jeseň a o možnostiach, ktoré mi svet ultra ponúka v priebehu jesene.  A nejako sa stalo, že 17.8. som bola o 25,00 € chudobnejšia. Okej štartovné uhradené, akcia ďaleko. Celé to obdobie medzi mojimi dvoma stovkami bolo dosť slabé na behanie. V auguste som hádam nebola vôbec a začala som trošku v polke septembra, aj to žiadna sláva. Najprv nepúšťali šľachy na chodidle a bola som rada, že vôbec chodím. Tie sa dali nejak dokopy, skúsila som nejaké behačky ale zas koleno po pár kilákoch blblo. Takže som to nehrotila a postupne som pridávala na turistike. Aby ste trochu závideli, pridávam fotky asi z najväčších highlightov:

Lomnický štít

Ľadový štít

Satan

Gerlachovský štít

Čas bežal a zrazu boli dva týždne pred J100. Luky robil ešte tlaky s projektíkom 82km a +8200m na čo som mu skoro aj naletela ale potom som sa pekne do múdra vyspala a usúdila som, že týždeň pred 100vkou to asi dobrý nápad nebude (samozrejme som musela byť kreatívnejšia, aby mi zhltol, že vážne nejdem). A začala som sa radšej vo veľkom tešiť na 105km, čo činí presne o 20km menej ako dĺžka V100. To bola priam detská radosť- lebo jednoducho o 20km menej!!! Čiže minimálne 3hodiny menej...!!! Ak to pôjde.
A potom začal ten mega týždeň, keď sa Perinbabka rozhodla, že je čas zahájiť robiť na horách poriadny podklad pre masakrálnu skialpovú sezónu, ktorá sa chystá nastať...

...asi takto som usúdila, že bude dobrý sezóna

Utorok- niekde hore vraj sneží. Okej, teším sa, ale šak Javorníky nie sú tak vysoko, aby to prišlo až tam. Dohadujem na piatok otejpovanie. Streda- Malá Fatra pod snehom. Moc sa nezamýšľam nad možnosťou neísť. Štvrtok- pred budovou v práci stoja autá a na nich tak dva centy snehu. Poobede prídem domov a ocino nahodí debatu, či sa tam ako vážne chystám ísť a nech to ešte poriadne zvážim. Zvažujem a večer začínam po troche baliť, lebo  v piatok moc času už nebude. Ale diskusie na sociálnych sieťach vypadali skorej tak, že ako tie veci zabalím, tak ich aj veľmi rýchlo vybalím. Piatok- vstanem, pozriem z okna a všetky kopce na okolí biele. Hm, tak asi aj tie Javorníky to lizlo? Mamča ma vezie do práce, že teda či isto idem. S veľkým presvedčením (a presviedčaním samej seba) prehlasujem, že áno. To nadšenie ma s blížiacim sa koncom pracovnej smeny opúšťa. Nejako prestávam byť sama o tom presvedčená a to malé lenivé ja, ktoré si vždy nájde argument prečo nie, nejako vo mne silnie. Veď bude mokro, blato, zima, možno nakoniec aj zaprší... Keby som doma s rodičmi a raz mi povedia, že nech nejdem, veru by som sa na to vyprdla. O jednej poobede sa moja dilema stáva dilemou celého kancľa. Našťastie moji kolegovia riadne nevedia, čo mi radia a v dobrom radia, že nech teda idem, keď už som prihlásená. Najviac zavážil argument, že už to mám zaplatené, tak nech sa idem na zo dve občerstvovačky najesť a keď to bude super tak pôjdem ďalej, keď nie tak sa na to vyprdnem. Jednoducho múdro. Jedlo vždy zaberie a teda potvrdzujem dohodnutý tejping.

 

Ponáhľačky domov. Rýchle dobalenia sa. Rupsak číslo jedna nemá dostatočnú kapacitu na objem vecí, ktoré beriem. Vymením za druhý. Ani toto nie je úplne ideálny stav ale za chvíľu odchádza vlak a čas na vymýšľačky nie je. Teda je dobalené.  Ešte rýchle dohadovačky ku komu sa môžem niekde na pol ceste privtrieť a vyrážame za ďalším dobrodružstvom.

Nakoniec bol na to odsúdený Belo a v Žiline dávame stretko. Ešte si dal predtým odo mňa kúpiť redbully (a od iných ľudí iné veci- ako napr. náhradné baterky do čelovky, lístok na vlak, a tak :P). No ale teda sa na mňa vyrútil s posilou a zrazu sme boli štyria. Sadáme na prípoj do Čadce, čakáme na rýchlik z Bratislavy a potom nás je zrazu bláznov plný vozeň. V Čadci sme coby dup. Registračka zmáknutá ako nič. Pozdravy, vítačky, rozhovory a zaliezanie do spacákov v telocvični. S Julkou dáme ešte pokec na dobrú noc a zachvíľu sa už budím na prvé budíky a chvíľku na to aj oficiálne rozsvietenie. Raná hygiena, raňajky, balenie dropbagu, vystátie rady na toaletu, kávička a pomalý odchod. Julka stála v rade kúsok dlhšie a mňa už zas po troche mrle žrali, že teda štvrť na 8, že už by asi bolo fajn ísť. V telocvični už len poslední zblúdilci. Ale tí na odchod ešte nevyzerali. Zrazu vidím Majku, že už tiež stráca trpezlivosť z Belovho kávičkovania a zahajuje odchod. Poberám sa za ňou, Juro Julku (oni by mali vlastne rovnaké iniciály keby má Julka jeho priezvisko, keby ste si nevšimli) počká a ja som radšej kúsok skôr na mieste.

A teda na ten štart sme došli vážne len kúsok skôr. Približne 4 minúty. Julka s Jurom tak minútu a Belo 15 sekúnd. Takže ďakujem Majka, že si šla a mne ušetrila 3 minúty stresov.

Tri dva jedna... Iďte blázni vpred. Na pánov sme mali zabezpečený policajný sprievodný voz, aby miestny náhodou nepreriedili počty hneď na začiatku.

Idem. Oficiálny parťák dohodnutý nebol. Luky hral urazeného, že som s ním nešla projekt, tak že ani on nejde nikam so mnou. Ok. Deti v škôlke (ale nie boli aj iné dôvody, takí malicherní predsa nie sme).  Nejaký ten kilometrík idem s Majkou. Potom sa mi tam akosi s kýmsi zakecala a tak si idem ďalej sama. Zrazu deja vu z V100 a Ďuri vedľa mňa. Jasné, že vytrielil hneď na začiatku, takže prvá otázka, či už tak rýchlo stihol zakufrovať. Vraj len toaleta. Prehodíme pár slov, poprajem mu nech to beží a opúšťa ma. Hodnú chvíľu ho mám pred sebou. Začínam uvažovať nad tým, či on ešte nezačal prepaľovať, alebo ja som už začala. Našťastie ho po pár kilometroch strácam z dohľadu. Vážne mi odľahlo.  Postupne sa mi nepozdáva to pochmúrne počasie a nahadzujem deprimujúcu náladu. Na prvej občerstvovačke dostanem hneď zdžuba, že čo sa trochu neusmejem. Okej, niečo na tom bude a v takejto nálade ďaleko pravdepodobne nezájdem.  Inak super vec hneď na 10km dostať jesť. To vyštartujete a neviete ani ako a jete.

Ďalší úsek teda z myšlienok, načo som tu a bude pršať a bude blato a neviem čo všetko bude a bude to zle, prepínam na užívanie si toho, čo je. Blato Vás z topánok nevyzúva. Kúsok sa robia dokonca výhľady na inverziu v dolinách. Dokonca som si dala tú námahu a spravila nasledovný záber:

A tak si cupkám a bežkám a zrazu idem nejakým divným svahom moc nadol. To sa mi nezdá- nainštalované fáborky trošku zavádzali ale das moje múdre atómové hodiny mi potvrdili moje inštinktívne vycítenie chyby a ukázali mi správny smer. Vraciam sa späť. Pokračujem ale zas zvyšujem pozornosť, kúsok neprehľadné to tam akési je. Nachádzam správny smer a už len zbieham do Ochodnice. Tu už s úsmevom. Zase raz tam bolo super. Teplý čajík s medom- topka! A dokonca som sa dozvedela, že nie som jediná, kto na predchádzajúcom úseku zvyšoval pozornosť, čo ma v celku teší. (A nie som škodoradostná, len to zvyšuje moju mienku o mojich schopnostiach- teda minimálne ju neznižuje. V tejto pasáži môžeme pozabudnúť na tie atómové hodinky...).

Trielim ďalej. Celkom to ide. Počasie na behanie- zrýchlený pohyb po kopcoch, vôbec nie je zlé. Na dákom 30tom kiláku, alebo kto vie kedy, sa ku mne pridáva človek. Z človeka sa vykľuk Stano. Aj nám to celkom behá a zrazu sme na ďalšej občerstvovačke. Bola dnu. V teplúčku. Tu som dostala titul najelegantnejšej ženy za moju saténovú šatku (v skutočnosti je to zavádzajúce a je to najviac super vec do zimy a na ochranu krku). Sme teda aj tu dačo zobli- keď som tu už teda išla preto, aby som sa najedla a dvíhame kotvy a dupeme ďalej.

Stano mal asi po ďalších pár km pocit, že trpí samomluvou lebo som už len prikyvovala. Dodatočne sa ospravedlňujem za postupné znižovanie intenzity mojich odpovedí, ale už to bolo veľa sústavných kilometrov rozprávania na mňa a tam som sa chuť v takom množstve rozprávať nemala (spýtaj sa Lukyho, ako som ho za každú vetu hejtovala na V100 a vlastne zistíš, že som bola ešte milá).

A zrazu je človek na Semeteši. Ani nevie ako. Za 7hodín a 10 minút. Na 50km. Skoro polovička. Inak dnešná stratégia preteku bola rozdeliť trať na tri tretiny. To vychádzali úseky po  35 km (keby sa Vám nechcelo na rýchlo počítať). Čiže úplná krása. A ináč akurát odtiaľ odchádzala Evka Konzská, ktorá zas tú druhú polku vypálila úplne nádherne!  Pól hodinka pauza- rýchle prehrabnutie v dropbagu, ktorý bol nakoniec využitý minimálne nakoľko nepršalo a ani taká zima nevyzerala, že bude. Potom obedík- cestovinky, sladkostičky, čajíček... Eňo ňuňo. Maťo nás tam ešte núkal nejakou testovačkou zvyšnou z MF100, že nakopne človeka- len sme sa doteraz nedozvedeli, či do cieľa alebo do najbližších kríkov (ale nie srandy sme si robili). Pozitívne naladená s veľkým odhodlaním vyrážam pokračovať ďalej. Odbavujem rýchly telefonát domov, že žijem. Povzbudenie z domu vždy padne dobre. Trošku aj hecovačka, že ďalšia žena je 20 minút predo mnou a pamätná veta k tomu: „Tak sa snaž!“ akurát vo mne vyvolala duševnú reakciu: „ No nie na riti tu sedím :D“. Samozrejme v dobrom a plne vyzdvihujem podporu, ktorej sa mi dostáva a ďakujem za ňu!

A tak si ďalej kráčam sama. Robím prepočty. V tej chvíli bol zo mňa neskúsený optimista. Nejakým zázrakom som sa dostala k tomu, že teda do 10tej by som to teoreticky pri všetkých pozitívnych silách mohla dať (teraz to už aj mne znie ako totálna kravina), najneskôr polnoc je istá. Som si pri tých prepočtoch zabudla pripomenúť, že na stovkách sa pravda ukazuje až za polovicou. To som ešte nevedela, že budem mať pred sebou najkritickejších 20km. Oni boli pre mňa totižto poriadnou skúškou môjho moralu. A boli k tomu ešte aj neskutočne nekonečné. Síce na 60stom kilometri ma dobehli Vlado s Alešom a tak som aspoň chvíľku mala s kým pokecať a trošku prejsť na iné myšlienky. Keď som s nimi zdieľala nadšenie toho, že do 22hej sme tam tak som sa dočkal akurát reakcie: „Toto si nemala hovoriť nahlas.“ Po pár kilometroch som teda opätovne prepočítala a skonštatovala som, že teda aspoň tá pol noc. To už ma v tom nejakú tú chvíľu nechali, ale samozrejme poznamenali, že teda už bude noc a nebude to také ľahké. Ale ja som stále verila v naše schopnosti a to, že tento cieľ splníme.

 Kusa sme šli spolu, čo mi dosť pomohlo. Potom som skonštatovala, že musím dodať telu nejaké sacharidy lebo ma vypne tak mi páni akosi ušli. Ale sacharidy mi našťastie pomohli a podarilo sa mi ich ešte za Makovom dobehnúť.

Šľapete si do kopca, odpočítavate posledných 5km do oficiálnej občerstvovačky na Frane a zrazu sa Vám na horizonte zjaví stan, hudba, vidíte oheň a ako má niekto pohodu. Hmm miestny si robia žúrku, ako im je dobre. Prídete bližšie a zistíte, že tá žúrka je tam vlastne pre Vás. A oni Vás tam pohostia, čajíku Vám nalejú, povzbudia Vás, povedia Vám, že Vás tam čaká kopec hneď za rohom ale že to bude dobré. Ešte pred nimi aj machrujete, tak si spravím nejaký ten drep, veď ako prečo nie... A poberiete sa ďalej. Jednoducho niečo uprostred ničoho.

A tak ťahám za mojimi novými kámošmi, ktorí sa nimi museli stať dobrovoľne nasilu. Zase sa mi stratia. Zase som smutná, že som ostala sama. Ale čo už, dnes som tu šla s tým. Postupne začína padať tma. Po Fran to však zvládam bez čelovky. Trochu začína noha pobolievať. Na Frane zamestnávam zdravotníkov, že teda ibalgin by bol fajn. Iba sa usmiali, že si už prídu ako drogoví díleri- jednoznačne nie som prvá. Opäť raz vtipné reči s osadenstvom, ktoré sa snaží vytvoriť fatamorgánu pohody vo Vašej hlave aspoň na pár minút. Napr. som dostávala inštrukcie o tom, ako ma už na trase nečakajú žiadne kopce. Neviem, či tí ľudia nevideli alebo tak, ale hneď za mnou bola zjazdovka a naozaj ako kopec vyzerala. Ale tak som sa iba spýtala, že teda to za mnou je čo? Zvlnená zem? Že hej... Kukám na zdravoťáčku, že nech dá aj mne  z tých drog a možno to budem aj ja tak vidieť. Proste pohoda, srandičky. Rýchlo som sa ešte vbehla dnu zohriať, pokecať s mojimi novými traťovými kámošmi, kúsok posedieť. A už sa aj zdvíhajú. Prčic posledná šanca neísť v noci sama. To si nenechám ujsť. Dvíham sa tiež. A už ma majú na krku do konca (celú poslednú tretinu)... Isto sa potešili

Ešte som pred tým na nich apelovala so super nápadom, že keď mi gentlemansky dá každý z nich jednu zo svojich paličiek, že ja budem v pohode a oni si postačia s jednou.... Tak sa to neujalo. Ja neviem, títo dnešní muži...

Nakoniec som teda aj tú „zvlnenú zem“, ktorú bežne ľudia volajú zjazdovkou, ktorá bola pod snehom zvládla bez ujmy a akéhokoľvek pádu, a bola som na seba dostatočne hrdá. A zrazu sme na hrebeni. Okrem nás je tam ešte tma a hmla. Čiže sme nakoniec partia piatich. A zrazu som začala chápať, keď mi asi 15km predtým vysvetľovali, že ono v tej noci sa tak ľahko nepôjde... S čelovkou ste pomaly videli to isté čo bez nej.  Sem tam pred Vami strom, sem tam mláka, ktorú na poslednú chvíľu zbadáte a stihnete zbrzdiť. Sem tam mláka, ktorú nevidíte, iba o nej viete, nakoľko v nej zrazu stojíte. Takže nočná stratégia sa niesla v duchu- každý chvíľku, ťahá pílku. Každému sa na chvíľu ušla česť zahrať sa na bádateľa a vystriedal sa na prvej pozícii v hre: zostaň na chodníku, neskoč do mláky a nenaraz do stromu. A zvyšok partie ho nasledoval. Prvé kilometre z poslednej tretiny sa mi išli fakt bombovo. Normálne som aj bežala ešte miestami, keď som náhodou videla ďalej ako na krok. Myslím, že na podmienky, ktoré boli sme šli vcelku svižne. Zrazu sme boli na ďalšej kontrole- Portáš. A dostali sme polievku. Asi sme si zaslúžili. (pozdravujem kuchára :D) A jasné okrem nej všetko iné, čo sme si poprosili. Super boli aj tu všetci.  A tak sme sa pobrali ďalej, odtiaľto sa naša partia rozrástla o ďalšieho člena. A nocou sme putovali štyria. Potom tam ešte narástol kopec- Makyta, na ktorý sa trafiť bolo tiež celkom zaujímavé, našťastie páni vedeli čo robia. Pre mňa horšie ako výnsť naň bolo zísť z neho. Ale podarilo sa bez ujmy na zdraví. Za chvíľu (def.: časový úsek bez presného vymedzenia) sme boli na lúke. A z tej lúky sme videli dve veci. Prvá, dole pod lúkou (tá príjemnejšia vidina), blikajúce červené svetlo. To značilo, že jedlo je blízko. Druhá, ktorá sa vôbec neniesla v príjemnom duchu, svietiaca čelovka niekde v diaľke oproti nám. To by nebolo nič, veď všetci vieme, že z Beňadina je to do cieľa ešte (už len!) 10km. Lenže tá čelovka išla, a išla do kopca. Kopca... Hneď som smutná ostala, že prečo ešte. Že ja už nechcem tú zvlnenú zem. Nič to, už sa to bude musieť dobojovať.

Ale najskôr teda tá pozitívnejšia varianta a teda kontróla občerstvovacej stanice. Boli sme tam 10 minút pred pol nocou. Definitívne som usúdila, že teda tú pol nočnú omšu v Lysej nestíhame. Tinka nám sľúbila, že napíše farárovi, že je online nech na nás počká. Aj tu sme dostali polievku! Fajnú šošovicovú, nech si poprdkáme. Hej a úplne najlepšie koláče makové tam mali! Dokonca som na vyžiadanie dostala aj objatie, aj napriek tomu, že som už asi aj smrdkala. A pri kozube to bolo také pekné, som sa cítila skoro ako keby ma maminka objala! Ach, tieto záverečné kilometre vedia byť také emotívne...

https://www.youtube.com/watch?v=nIsCs9_-LP8

Bolo tam krásne, ale muselo to skončiť... A tak sme sa vybrali odbojovať posledných 10km. Ešte sme riadne ani zadky nezdvihli, už sme nadávali na ten kopec, čo nás čaká. Nakoniec som aspoň ja osobne zistila, že teda ono to vôbec nebolo také hrozné, že tam v podstate kopec ani nebol, a to čo som videla pred príchodom na občerstvovačku a čo ma celý čas v hlave strašilo bol len výplod mojej fantázie.

Ale teda tých posledných 10km bolo nejakých ťažkých. Pre mňa to bol hlavne moral. Páni voľako stále pridávali ale mne sa už nedalo a začínala som cítiť nové šľachy na nohe, ktoré tam predtým neboli (inak tu musím pochváliť tejpy- o kolenách a členkoch som ani nevedela, nezaboleli ani raz). A keď oni pridali, ja som chvíľu držala pôvodné tempo ale oni sa medzi tým vzdialili. Na chvíľu som pridala. Oni ale pridali medzi tým zas kúsok viac a zrazu boli za zákrutou a už som nevidela ani ich čelovky. Vtedy som mala chuť si sadnúť a vyprdieť sa na to, šak mi aj tak už ušli a nemám šancu ich dobehnúť a čo budem sama. Ale potom som sa zas nejak prekonala, oni asi spomalili a zas som videla svetlá čeloviek. Tak som sa nejak silou vôle snažila na nich doťahovať. Potom prišli voľaké zmätky na lúke, kde sme stretli ešte dvoch zblúdilcov, ktorý nevedeli trafiť kam ísť a už boli tiež asi celkom z toho vytočení. Sme ich teda nasmerovali. O jednom vieme, že do cieľa došiel, druhý máme pocit, že o pár metrov zablúdil zas a asi sme ho odvtedy nevideli. Hádam došiel v poriadku. Trafili sme poslednú neživú kontrolu. Hodila som silné prepočty, ktoré síce neboli úplne správne, ale budiš na 101vom kilometri mi bolo hádam odpustené. A tie posledné tri kilometre sa zas niesli v duchu ako tých prvých 7 tohto posledného úseku. Ale nejak sme zvládli a páni sa na konci na mňa nevyprdeli a počkali ma pri odbočke do dediny. A tu už s vidinou úspešného zvládnutia J100, sme si veselo vykračovali dedinou. Vlado mal ešte nejaké náznaky pobehnutia, že teda veľkolepý bežecký záver, ale moc sa to neujalo. No a už sme teda veľkolepo prišli pekne nastúpení v jednej línii lebo však naraz sme prišli. A.... a nič. Nevidel to nik, nik si nás neodfotil ani nič podobné ... žiadny červený koberec . Okej, tak sme sa pekne odčipovali a išli sa dnuká ukázať.

A teda si tak vykračujem tými 4 schodníkmi do dnu školy, otváram dvere a tam.... Julka. Julka. Čistá, okúpaná, učesaná, spokojná Julka. A to sa kedy stalo? Že ju to nebavilo a vysmiata ide ďalej spať. Okej, ja už asi blúznim z nedostatku spánku alebo tak.

A zrazu sme dnu, v teple, pri jedle a nemusíme odtiaľ zachvíľu preč. Pecka. Gratulovačky. Nám, vám, im. Všetkým. Teplá sprcha, kalíšťok na úspešné dokončenie stovky. Pozdieľanie pocitov, rýchly spánok a ráno pekne na vlak.

Zrazu to bolo. Doma spokojná v posteli zahajujem 18 hodinový spánok. Za odmenu.

Ani neviem ako a zas super víkend za mnou. Ako sa mi nechcelo tak som rada, že som šla. Ale to už tak býva. Nakoniec som si dala námahu ísť na každú občerstvovačku pozrieť, čo tam majú a nejako som dokončila moju druhú stovečku. Jediný prepočet, ktorý mi vyšiel bol ten, že by to malo trvať minimálne 3hodky menej ako V100, ináč mi to moc tento víkend nevychádzalo. Ekonómka. A ani z posunutej polnočnej nakoniec nič nebolo. Farár neprišiel.

V dnešnej misskovskej ďakovnej reči opätovne ďakujem organizačnej zložke celého preteku. Klobúk dole, super ste. Osadenstvo živých kontrol palec hore. Všetkým predo mnou, ktorí mi nepojdeli všetko na občerstvovačkách (aj keď to by sa museli moc snažiť, keďže tam toho bolo kvantum), všetkým doma, ktorí na mňa mysleli, držali palce, poslali SMS, čokoľvek. A potom veľká vďaka Vladovi a Alešovi, že mi dali príležitosť sa na nich zavesiť a tak mi pomohli zvládnuť nočnú časť výjazdu (toho tatrana najbližšie kupujem, sľubujem).

Na záver ešte záznam z atómových hodiniek, ktoré sa zas 10 km pred koncom na mňa vykašľali a šli radšej spať :

http://www.movescount.com/cs/moves/move126488409