štvrtok 11. augusta 2016

Jak mi dzigať začalo...

Prelud mňa na stovkárku mal celkom rýchly spád (nieže by som sa ňou už mala právo nazývať)... Pôvodný plán bol možno začať so stovkárčením niekedy o rok, ak vôbec. MF50 som si užila na maximum a pohoda a nádhera domáceho preteku mi postačovali. Po skončení som sa akurát tak pohrávala s myšlienkou, o koľko som si tak schopná vylepšiť čas o rok a kedy začnem tréning.... Ale potom došlo k organizačným zmenám, čas si môžem ísť vylepšovať v rámci vlastného potešenia a neostáva nič iné, iba spraviť zo seba 100vkárku. A ešte k tomu čím skorej, aby som sa mohla vôbec na MF100 prihlásiť.
Motivácia na začiatok by teda bola. Odbehnúť si do spustenia registrácie 3 stovky. Slovo dalo slovo a voľba na moju prvú padla na V100. Už sa len zaregistrovať, zaplatiť a nerozmyslieť si to deň pred štartom. Všetky predpoklady úspešne zvládnuté a tak zrazu, ani neviem ako, v piatok cestujem na to ten šaľeny východ. Vo vlaku partička veselá. Dokonca máme tu samú česť s Pani bloggerkou (a to veľké P tam nie je náhodou hejže). A tak nevieme ani ako už kráčame ulicami Prešova smerujúc sa oficiálne zaregistrovať. Na intráku a pri registrácii už aj celkom rušno. Atmosféra parádna, ľudia skvelí. Registrácia takmer úspešne, len sme akosi zabudli, že aj perá sa nám asi zídu (teda ja som nemala ani čo zabudnúť, keď som to nevedela a z MF50 som bola rozmaznaná štikacími kliešťami). Tak sa teda na začiatok dozvedáme, že v takom Prešove aj večer o 8 nájdete otvorené obchody. V piatok. Asi aj vo všedný deň predpokladám. Rýchly nákup, ktorý trval hádam večne lebo sme boli všetci už akurát tak poriadne hladní. Takže šup do nejakej reštiky, poriadne doplniť kalórie a spokojne sa vyspinkať. Popri večeri sme zasvecovaní s Buškym do tajov ultra trailovej komunity. Spoznať všetky to taje- to bude vyžadovať ešte viac pred ultra večerov Návrat na intrák v nádeji , že nezobudím moje nové spolubývajúce- no Evka už dávala strečing, že teda ona pred pretekom už aj tak toho moc nenaspí a Denisa ak stihla aj spať, tak sme ju aj stihli zobudiť. Trošku povzbudenia od báb, že si to mám hlavne užiť, nejaké zážitky a kúsok spánku.

Budík. Preber sa. Okej, prdím na to. Budík po druhý krát. Okej, ale ešte poležím. Ešte.... A už nie. Vstávačky. Obliecť, vycikať, napapkať, poriešiť zase raz dilemu, ktoré boty obuť, potom nová dilema, čo sa dáva do dropbagu a kde ho dáme podviesť. Žiadne veľké problémy ľudstva, svetový mier som nedosiahla, ale aspoň som sa ako tak snažila vypadať ako das ultra bežec. Vyzdvihla som Lukyho s Buškym a šli sme na štart (Julka s Ďurim došli kúsok za nami- stresujem?). Prvá a posledná fotka zaznamenaná mojim mobilným aparátom. Belo tlieska, my všetci tlieskame a začíname si stúpať na Kalváriu.
Partia po kope :) 
Bušky konštatuje, že teda na začiatok mierne, že ešte troví raňajky. Chápavo prikyvujeme ale za 10minút chytáme slinu a zrýchľujeme. Okej, Bušky ide s nami. Chápe, že nemáme preňho pochopenie. Začalo to krásne. Slnko dnes vstalo, cestičky poľné, lesné bársjaké ale hlavne príjemne behateľné. Hlavne sa teda neprepáliť. Hmmm druhá vec, že aj tak neviem ako si rozložiť sily na takú 100vku, ktorá má 121km.
Prvý úsek dávame partička spolu- Luky, Bušky, Tomi, ja (pre Julku sme neboli dosť dobrí tak prdela od začiatku na nás a Ďuri mal na dnes iné ambície). Na striedačku každý s každým sparringujeme a zdieľame informácie o sebe.  Asi v polke každej etapy som sa rozhodla dopovať multivitamínovým džúsom, lebo som vlastne zistila, že mi to na dlhých tratiach vždy chýba. Tak si z chuti teda doprajem, ulahodím môjmu telu, potroške dopíjam a nejako sa ku mne pridáva Tomáš. Kecáme si a zrazu sa teda rozhodol, že vo všetkej dobrej vôli sa ide so mnou podeliť so soľnými tabletkami. A ja laik teda usudzujem, že ma čaká ešte pekná štreka a taká soľ predsa nemôže byť zlá. Nebola. Asi 500 metrov. Zrazu kŕče. Prepočítavam. Asi som ráno nestihla toaletu? Kráčam ďalej, snažím sa držať tempo s chalanmi. Spomaľujem. Ej tu dačo nie je v poriadku... Zabáčam k najbližším kríkom... Prsty do úst... a šup von. Uf, akože končím svoju prvú stovku na 13km?! Seriously?! Tak ešte raz.. Dvíham sa, kŕče prešli, mohlo by to ísť ďalej.
https://i.ytimg.com/vi/bmbR4HApf2g/hqdefault.jpg
Chvíľku si teda vykračujeme, dobiehame chalanov a zisťujem, že to našťastie bolo len nešťastne zvolenou kombináciou a nemusím nič ukončovať. Dostávam sa opäť do tempa, a Bušky už len zo zadu na mňa volá, či nechcem ešte radšej zo dve tie tabletky... Vtipálek.
Vyzerá to, že by to dnes mohlo ísť. Začínam v hlave robiť štatistiky, že na aké úseky si mám rozdeliť trať a podľa čoho idem odratúvať, koľko mi ešte ostáva. Rozhodla som sa zvoliť 3 tretiny. Lebo tri tretiny sú podstatne lepšie ako dvanásť dvanástin. Dvanásť dvanástin bežný smrtelník jednoducho nedá.
Počasie príjemné, kúrenie nepustili na plno, sem tam spravia prievan. Prostredie krásne, lesmi sa mi beží parádne. Zrazu uprostred lúky nás dobieha Ďuri. Jasné nič nezvyčajné, len že bol asi hodinu pred nami a teraz nás dobehol. Zakufroval. Prehodíme pár pekných slov a Ďuri duje ďalej, že teda ide podľa plánu prepáliť poriadne prvých 60km a potom sa na to vyprdieť. Lúčime sa, ale pevne veríme, že on nás teda ešte dobehne :D Ani nevieme ako a sme na prvej občerstvovačke v Kysaku (26,55km). Bolo tam krásne! Mali tam pre nás jedlo, pitie a pekné slovo! Doplníme, niečo im tam pojeme, nech im toho moc neostane, pekne ako slušne vychovaná mládež poďakujeme a ideme si ďalej.
Stúpame si kopcom. Vyzerá to ako nejaká neoficiálna kalvária, obrázky z krížovej cesty, a tak konštatujeme, že omšu za nedeľu máme týmto odbitú a ideme ďalej prežívať svoje vlastné muky. Partia sa po troche rozpúšťa a s Lukym nechávame Tomáša a Buškyho za nami. Luky to ťahá, mne tempo vyhovuje, tak prečo nie. Len asfaltku pred Jahodnou sa mi akosi vzďaľuje. Ale že to ho už tlačilo tak pridal. Dôjdem si ja teda na Jahodnú za občasného povzbudivého trúbenia od nejakých random vodičov (hej poteší, že niekto vie, čo robíte a ešte Vám aj fandí). A zrazu si uvedomím, že už len 2/3 a som v cieli! Už len 2! Rýchly telefonát domov, že teda žijem. Následne pochválime všetkých, čo sa o nás pekne starajú. A že sú super, že majú jedlo a pitie- a podelia sa s nami. Pojem, poďakujem, dvíham kotvy a šak, že Luky ma dobehne.
Dobehol. Hore Jahodnou si už driapeme spolu do kopčeka. Krátkeho. Ale bol. Potom asi nejak beháme. Alebo nie. Neviem. Akosi strácam pojem, že na ktorom úseky sa odohrali, ktoré príhody, tak budem mixovať. A je to vlastne jedno, lebo vy tiež neviete.
Ale teda už pred Jahodnou začínam mať celkom dosť mojich Dynafitiek. Asi to nebudú topánky vhodné na dlhé behy... Bosá ale nepôjdem, a drop bag so speedcrossami kde? No samozrejme, že až na Zlatej Idke (85,47). Veď Kojšov (62,67km) je moc blízko a nebudem tak dlho predsa vláčiť dlhé gate a mikinu keď má byť teplo, no nie? Takže si tak vravím, že do Kojšova to hádam také zlé ešte nebude a potom ešte jeden kúsok (26km....) a budem pri nich. Ale teda okolo toho 40km sa začína nejakým spôsobom ozývať koleno. Z Jahodnej to ešte také zle nie je, ale kým prídeme do Kojšova, strácame na rýchlosti, brzdím Lukyho a krásne zbehy, ktoré by vážne šli ma nepúšťa. No čo, šak pomaly ďalej zájdeš.  Či? Vyťahujem teda ten obväz, že možno to kolenu pomôže. Po pár kilometroch konštatujem, že pomáha- proste som zdravoťák.
Aspoň že nekufrujem keďže mám spoľahlivé GPS so sebou-Lukyho. Teda okej, nejaký kilometrík dva tam symbolicky dal ;)
špinavá aj za ušami
Ach také krásne prostredie, krásne zvážnice, lesné cesty, len sem tam nejaké to stúpanie, priam prahnú cesty po tom, aby ste po nich bežali.... A ja som vlastne rada, že vôbec ako tak kráčam a držím tempo s Lukym, ktorý by tam ešte preradil na vyššiu rýchlosť ale videl, že každá jeho snaha skončila len s tým, že ma nechal za sebou  (ja som ho posielala preč, ale asi som bola príjemná spoločnosť, lebo to bojoval so mnou). Takže konštatujem, že depkárčim a som smutná, lebo by to mohlo byť lepšie ale nebude. Hold ťažko samej so sebou a s vlastnými myšlienkami. Zaťaté päste a kráčam. Sem tam Luky hodí poznámku aký kopček by mal byť za najbližšou zákrutou- ja mu to teda hneď pohajtujem, že nech radšej len kráča.
Kráčame, prichádzame k Turniskám. Skoro míňame kontrolu našťastie sme vychytali vlnu všímavých spolubojovníkov a nemíňame ju. Zídeme kúsok nižšie a moje lezecké ja plesá nad krásou tejto lezeckej oblasti a zadúša sa, že raz sem príde liezť. Potom zas nadol. Zas celé zle. Tieto nadoly dnes nedávam. Tak som zas smutná. Potom skúšam kúsok pobehnúť, lebo šak bolí to tak či tak, akurát, že takto to bude bolieť kratšie.
Prišli sme do Kojšova. Ja neviem asi som sa tešila. Dali sme teda polievku, poriešila som si druhý obväz, že si už obviažem aj členok. Nech som už za riadneho kripľa. Poženiem Lukyho (iba k odchodu z občerstvovačky), nech ideme a ideme. Samozrejme poďakujeme.  
A morálka upadá a upadá.. Koleno sa ozýva, Dynafity som prekliala hádam na sto krát (nieže by som seba, že som si ich obula) a nejak tak začínam v hlave bojovať sama so sebou. Od 60teho kilometra. Trošku skoro. Ale koleno cítim. Asi hodinku za Kojšovom zisťujem, že tým obviazaným členkom som si ale že vôbec nepomohla. Sadám prvý krát. Prevezujem, možno to je len moc silno. Ideme ďalej. O kilometer sadám zas. Zbavujem sa obväzu, nadávam si, na čo som si to viac obväzovala, veď ma to teraz bolí ešte viac. A zbavená obväzu zrazu cítim, že sa mi ide kúsok lepšie- začnem si spievať jedinú vec, ktorá ma napadla People- People.  Zrazu Luky s malou dušičkou (keďže som ho už pár krát zhajtovala nech je radšej ticho) sa ma snaží utešiť, že nech neklesám na duchu, že to bude v pohode a že nám to v celku ide.... zamýšľam sa... WTF?... otáčam sa naňho v smiechu, že čo dáva? Luky, ja si predsa spievam, že je to konečne ako tak v pohode? Ahááá, ja som ťa rozumel niečo iné..
No nič driapeme hore. Konečne nejaký kopec. Kojšova hoľa. Neviem ale cestou hore sa mi asi trošku zdvihla nálada. Mala som to chuť zdieľať s Lukášom, ale energie nazvyš nebolo, tak som si ja len pekne viedla vnútorné monológy a zamýšľala sa ani sama neviem nad čím. Byť v podstate sám so sebou cez 100km nie je úplne také jednoduché... Začínalo byť cítiť, že naberáme tie výškové metre (teplotne). Nejak sme sa dostali do tej hmly, na ktorú celý čas Luky ukazoval, že tam ideme a začalo popŕchať. Vytiahli sme pršiplášte. Oj aspoň bolo hneď o poznanie teplejšie. Hore na Kojšovke mlieko. Kúsok kufrujeme. Našťastie len kúsok, lebo vážne som potrebovala byť čím skorej na Zlatej Idke. Ideme ďalej. Zase je to behateľné, zase ma to nepúšťa. Čo už drahá, život ťa naučí.
Na Zlatú Idku prichádzame za rovno s tmou. Na otázku, čo potrebujete odpovedám rozum. Prvé idem po mojom dropbagu. Moje speedcrossy! Tie, ktoré pol roka preklíňam ale posledných 40km o nich snívam! Ach, konečne sa prezujem! Nádhera, hneď je krajší deň. Hodím ešte nejaké silné úvahy do pléna na zamyslenie, na ktoré som prišla za posledných 40km a nestihla som ich s Lukášom zdieľať (neviem na tých občertvovačkách bolo jednoducho vždy tak krásne a príjemne a všetci boli super a mohli sme jesť a piť, že sa mi vždy aj nálada zdvihla). Hlavne ma na 86km  napr. zaujímalo to, že ako chápem, že niekto si  ide sám na vlastné triko zabehať 100km, veď okej. Ale čo to musí byť za človeka pre Boha, že to ešte oficiálne zorganizuje a zavolám tam ešte aj iných?!?!
Potom som sa pustila do mojich štatístík a uvedomila si, že ma čaká ešte jedna celá tretina! (viete si predstaviť, že keby som zvolila zlú variantu výpočtu, tak by ma tu čakali ešte 4/12?!?!). Telefonát domov, že ešte stále žijem, prezliecť sa, dačo zjesť (vychatala som najluxusnejší posledný chlebík s nutellou a banánom!). Poďakovať, pomaličky odchádzať dobojovať aj tú poslednú tretinu.... Ledva výndem spod prístrešku už nás dobieha Julka (asi dve sekundy po tom ako mi Luky oznamuje, že som priebežne tretia žena).
Tretia? Tretia... A Julka je hneď za mnou? No čo si budeme klamať, naštartovalo ma to riadne. Lebo že by sa mi podarilo vybombiť prvú 100vku na treťom mieste?? Spýtajte sa Lukyho, ale myslím, že hneď postrehol, že som kúsok ožila.... A nemusíme si tu rozprávať bájky o tom, že to bolo tým, že som si konečne obula speedcrossy (aj keď podiel to na tom malo, lebo nemať ich v dropbagu tak to na tej Zlatej Idke rovno zabalím...). Zrazu som začala aj pobehovať. Prepočty. Julka bude na občerstvovačke tak nano sekundu akurát kým zdrapne dákeho chleba so šmalcom do ruky a ide ďalej.  Behám. Zrazu behám. Okej, možno nie tak úplne beh ale pridali sme. Nebudem sa hrať v tejto fáze na pokornú a nesúťaživú osobu (áno viem, že to nie je o tom a aj som sa to snažila vysvetliť môjmu súťaživému ja, ale moc si nedalo povedať).
Aj keď som to veľa krát prehodnocovala- fázy keď som kráčala a vravela si, že si to aj tak Julka viac zaslúži a ja si to už len nejak dotrápim ona ma obehne a vybombí to na konci nejakou bežeckou rýchlosťou a ja prídem dlho za ňou. Potom, že vlastne aj spolu to môžeme dôjsť a bude to o to krajšie a potom fázy keď som bežala, lebo to zase bolelo tak isto ako keď som šla pomaly, a hlavne som potom dávala Julke menej priestoru na to, aby ma dobehla.
Luky tie stavy zo mňa asi dosť čítal a ja som zas mala z neho pocit, že si ten záver skrz toto fakt užíva. Boli tam ešte úseky, ktoré Luky nazval kopcami, ale neviem postrehla som potom už len mierne zdvihnutú zem. Darmo tréningy v Malej Fatre človeka naučia (nieže by som si toto vravela na Šelme Vertical...) Šla som už len na zotrvačnosť- ako náhle by som zastala, už by som sa asi nepohla. Proste by ma vlastná hlava ukecala na to, že je to kravina. Emocionálne to bolo celkom silné. Akože, ľudia ak chcete spoznať samých seba dajte sa na ultra (okej aj turistika je na to fajn). Ale toto je vyšší level. Klatoviankou som nejak prebehla. Bola som tam asi dve minúty. Z dvoch hlavných dôvodov- ako náhle by som sedela dlhšie ako 3minúty už by som odtiaľ neodišla (mali tam ešte dosť chleba s nutelou! a stuhla by som na totálku) a druhá vec, Julka mi dýchala na chrbát... Ale zas môžem konštatovať, že až v takom péčku som ešte nebola lebo som stihla postrehnúť, že tam boli zase tí ístí super ľudia s jedlom ako v Kysaku.
Run, Zombie, RUN!
Julka je hneď za mnou...
Takže dva chlebíky s nutelou do ruky a idem ďalej. Luky ostáva sedieť, šak ma aj tak dobehne (aspoň konečne mohol ísť rýchlejšie a asi 2km sa nemusel obmedzovať na moju rýchlosť). Dobehol ma. Ďalej sledujeme odrazky a ideme. Udáva tempo. Teda udáva- skúsi bežať, keď sa chytím trochu bežíme, keď nie, sklopí uši a kráča. Zase sa ho snažím vyslať napred, že nech si to užije, keď mu to dnes ide. Odmieta, že on to nerobí preto. Tak si teda pučíme posledné kiláky... Sem tam sa obzriem, či nemám za sebou čelovkou. Nemám. Dobre pridám. Dobre prdím na to. Spomaľujem. A takto fázovo. A stále ako supy krúžime nad Košicami. Potom nás to nejak vypľuje na asfalt niekde a nejako sa dostávame do Košíc. Vraj máme ísť hore na hrad. Dobre. Keď to inak nepôjde, tak hore na hrad. Ale fakt ma nezaujíma história mesta a nedalo by sa to nejak obísť popod hrad? (a ten hrad tam dokonca ani nie je?! Ta to kde sme??) Záverečné klesanie nadol. Luky si konečne užíva zbeh a ja asi v duchu kľajem. Neviem, ale určite som sa z neho netešila. Posledné úseky. To dám. No ak som sa na posledných troch kilometroch asi 100krát neotočila, či nemám nejakú čelovkou za mnou a teda, či mám bežať alebo nie tak hádam ani raz. Luky sa asi zase bavil. Potom nejak hovorí niečo o tom, že už iba tuná toto a ešte heno park s lavičkami vpravo (klamal, bol vľavo) a sme tam. Nekonečné. Zrazu červené blikajúce svetielko. Ci pána my sme tu? Jehéééj, jasné že dáme poriadny záver a tak si posledné metre hodíme kvalitný šprint. Ako zo salomon videjka, akurát na asfalte.
Sme v cieli! Vau! Som v cieli! Som v cieli mojej prvej 100vky! 100vky, ktorá vôbec nemá 100km ale 121km! Dokonca 125km so všim všudy za 21hod a 28 min! Gratulácie, blahoželania, fotečky, úsmevy....  
tadáááá- nová stovkárka :) Foto: @paligerecphotos
Starostlivosť ako o Dalajlámu keď príde na Slovensko. Čo nám treba, čo chceme, čo jeme, čo pijeme. Luky hneď pivo a guľáš- nechápačky.. Ja volím sprchu. Robím so seba kúsok človeka. Potom si ma odchytí Belo, že teda oficiálne gratulačky k tretiemu miestu a ja sa vytešujem ako malé decko (a veď čo detská radosť nadovšetko a hlavne je úprimná)
Foto: @paligerecphotos
A že teda idem pospať. Telo však rozbehnuté a spať sa mu moc nechcelo. A zrazu mu začalo dochádzať, že sa nehýbem, ale moja hlava mala z neho pocit, že mu ešte hádam málo bolo a dalo by si nejaký kilák, lebo sa nevedelo zastaviť. Ľahla som si najluxusnejšie na stôl a snažila sa prežiť. To už po mne pokukovali Belo s Maťou a asi som vážne vyzerala dosť zle (nieže by som sa tak necítila- hlavne moje kolená sa nevedeli rozhodnúť, či chcú ostať zohnuté alebo vystreté a v oboch prípadoch to bolelo), lebo my najbližšie dve hodky venovali zvýšenú pozornosť. Za čo im opätovne veľmi moc ďakujem! Za elektrolity, cukry a dobrú náladu, ktorú v týchto ťažkých chvíľach do mňa dostávali (neumierala som, ale trošku drámy tu vnesieme).
Foto: @paligerecphotos
Potom sa telo trošku ukľudnilo a bolo schopné ako takého opätovného pohybu tak som sa premiestnila von, že si počkám ešte zvyšok partie- a teda Buškyho a Tomáša. Krásne v tráve vyvalená som bola konečne o 7mej ráno schopná na čerstvom vzduchu zaspať. Aj keď asi na dve minúty lebo potom zrazu na sebe cítite taký ten uprený pohľad a už som aj bola zobudená... To tak nabudúce vlastnú karimatku, aby ma nikto nebol nútený budiť.. Lebo ma nakoniec asi viac mrzel Peťov výraz, že ma musí budiť ako to, že ma zobudil... Chalanov sme sa samozrejme dočkali. Pogratulovali sme si, dali sa dokopy a postupne sa pobrali domov.
Foto: @paligerecphotos
Záver:
Bolo to krásne. Vážne. Toľko emócií v pár hodinách, ktoré nejde ani vyjadriť. Ten pokoj na duši. Všetci tí ľudia okolo toho celého. Ja to ešte teraz spracúvam. Ak ste mali niekto pocit z toho reportu, že som si to neužila, tak sa mýlite. Jednoducho emócie, ktoré sa len tak neprejavia a mala som s nimi tú česť prvý krát. No hlavne už teraz dumám, na ktorú pôjdem najbližšie ;)
Ďakujem všetkým, vďaka ktorým som si túto akciu užila naplno. Teším sa, že som mala tú česť spoznať toľko skvelých ľudí. Gratulujem všetkým, ktorí to zvládli. A zas mám o dôvod viac si hovoriť, aký mám ja krásny život.
Čo namerali moje atómové hodinky, kým sa pred koncom nevybili (som šla asi pomaly keď to nevydržali so mnou):
http://www.movescount.com/moves/move117379116

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára